Sídlo klanu Tsubaki

Rozľahlé sídlo, vybavené najmodernejšiou technikou, patriace klanu Tsubaki. Sídlo je rozdelené na dve časti. Jedna patrí obyčajným členom klanu, druhá patrí vodcovskej rodine a ich najbližším príbuzným.
V sídle je nespočitateľné množstvo miestností - kúpeľne, obývačky, spálne, hosťovské izby...
Zaujímavosťou sídla je, že tri švrtiny vonkajších stien sú z nepriestrelného skla.
Za sídlom sa nachádza rozľahlá záhrada, v jej strede leží dosť veľký bazén. Nechýba v nej záhradné vybavenie (hojdačky, lavičky, stoly...xD dokonca aj altánky xD).
Hneď veda sídla je malá budova, v ktorom sa nachádza klanové cvičisko a knižnica. V knižnici sú zvitky s jednotlivým opisom brnení a zbraní spolu s návodom, ako ich vlastne privolať...
Okolo domu je vysoké múrové oplotenie, vchod vždy chráni jeden jounin a chuunin.

Objavila som sa pred vchodom do sídla. Strážiacim ninjom som sa ani nemusela predstaviť, ihneď ma spoznali a pustili ma dnu, pričom sa mi uklonili.
Usmiala som sa a pomaly som kráčala k obrovskému sídlu. Netrvalo dlho a už som vchádzala dnu.
Rukou som si prehrabla dlhé vlasy, pozdravila som moju babku a vybrala som sa rovno do mojej izby. Nemala som už dnes chuť riešiť papierovačky, ktoré sa mi určite kopili na stole v mojej pracovni...A ja som dúfala, že byť vodcom klanu bude aspoň trochu menej namáhavé. Povzdychla som si.
Rýchlo som sa osprchovala a obliekla sa do nočnej košele. Ihneď som skočila do postele, zatvorila som oči a nechala sa unášať ríšou snov.

Otvorila som oči. Rýchlo som vyskočila z postele a rukou som si prehrabla vlasy. Postavila som sa a so zívnutím som vyrazila do kúpeľne. Dala som si rannú sprchu, umyla som si zuby a učesala som sa. Tentoraz som ale svoje vlasy zopla do chvostíka. Ich dĺžka mi už začala liezť na mozog. Vedela som však, že keby som sa ostrihala, ľutovala by som to dokonca svojho života. Prezliekla som sa do svojho normálneho oblečenie a vyšla som z izby. Zdola sa hrnula lákavá vôňa raňajok. Dobré ráno, Kimi. Na schodoch stála moja babka s úsmevom na perách, ako vždy. Dobré ránko...Tej vôni raňajok sa nedá odolať! Ako za starých čias! Rozbehla som sa dolu schodami a doslova som sa vrútila do kuchyne. Sadla som si za stôl a v momente boli celé raňajky zjedené. Nakoniec som si len usŕkala z kakaa. Tak, ako sa ti darí? Opýtala sa ma babka, ktorá sa usadila na stoličku vedľa mňa.
Ale, paráda! Predstav si, že Takikage je môj bývalý týmový partner! Kto by to povedal, že?Mávla som rukou a usmiala som sa. A predstav si, že ja som to vedela. Víťazoslávne sa zasmiala babka.
Zabehlo mi kakao. Po chvíli kašľania a snaženia sa nabrať vzduch, som na ňu uprela taký zvláštny pohľad. To fakt? Prečo si mi to nepovedala?! Obviňovala som ju za svoju nevedomosť. Myslela som si, že ty to už vieš. Nie som predsa jasnovidec. Zazubila sa babka. Ja som len pokrútila hlavou. Za ten čas, čo som pila kakao, sme si s babkou príjemne porozprávali o rôznych veciach. Mám najlepši babku na svete! Pomyslela som si. Babka mi vedela vždy pomôcť, povzbudzovala ma, chápala ma...Mala moju plnú dôveru, vedela som, že jej môžem povedať všeličo. Aj tie najväčšie tajomstvá.
No dobre babi, už budem musieť ísť. Vstala som a pomaly som odchádzala. Tak ahoj! Kývla som jej rukou na pozdrav a odchádzala som zo sídla. Bola to dlhá cesta, pretože sídlo bolo obrovské a plné rúznych chodieb. Nakoniec som sa však vymotala, prešla som cez bránu a mierila som do budovy Takikageho. (presun)